Petin blog

S Pierreom (pierre.blog.sk) sa občas rozprávame.
Na rôzne témy.
Väčšinou s ním nesúhlasím.
Jeho názory su podľa mňa trochu naivné až infantilné.
Napriek tomu, že hovorí, že si to priznáva, podľa mňa, v kútiku duše, je o svojej, a pre neho jedinej, pravde presvedčený.
A s ostatnými (odlišnými=>nevyhovujúcimi) názormi súhlasí iba slovne.
Nemusí to tak byť.

Na jednej veci sme sa ale zhodli.
A to jest káva.
Vyzerá to tak že sa vyzná.
Ako jeden s mála ľudí, sa vyzná viac než ja.
Ale zdanie môže klamať.
Keď sa rozprávame o káve, používame ale úplne iný slovník.

On sa skrýva za značky a odbornú terminológiu, ktorú má asi po rodičoch.
Ona sa skrýva za svoje pocity a myšlienky, ktoré nadobúda pri pití tohoto magického nápoja.
Jedno majú ale spoločné.
A to je láska ku káve.

Takže, tu je moja poviedka. Dúfam, že sa bude páčiť. Ďakujem za čítanie a komentáre.

    Môj otec, Nino Coletti, má 84 rokov. A stále sa stará a kaviareň. Každé ráno vstáva o dve hodiny pred ostatnými, aby mohol skontrolovať kaviareň, dôkladne umyť všetky šálky a zvyšok zostáva tajomstvom. V našom rode Coletti, sa kaviareň dedí z pokolenia na pokolenie. A s ňou aj tajné recepty, postupy a triky. Keď barista, majiteľ, prevádzkár, hlavný čašník a hlava rodiny v jednej osobe cíti, že prichádza jeho čas, odovzdá svoje skúsenosti jednému z členov svojej rodiny.

    A väčšina rodiny si myslí, že to budem ja.
    A väčšina rodiny si myslí, že to bude čoskoro.
    A väčšina rodiny si myslí, že to zvládnem.
    A ja som o tom takmer presvedčený.

    Písal sa ôsmy apríl roku pána 2002. Vstal som skôr ako zvyčajne. Ako by ma niečo prebudilo. Dvere do mojej izby sa otvorili a stál v nich Nino Coletti, môj milovaný otec, 84 ročný vítalny starec, v (pre neho) ortodoxnom oblečení, čierne nohavice a biela košeľa, na hlave béžová baretka. Usmial sa v štrbavom úsmeve a stručne povedal: "Nico, syn môj, je čas." Žmurkol a ja som uvidel všetky vrásky na tvári posiatej škvrnami rakoviny kože.

    Keď za sebou zatvoril dvere, roztĺklo sa mi srdce.
    Takže som to predsa len ja.
    Nová hlava rodiny.
    Hrdosť rodu Coletti.

    Vstal som z postele a obliekol som si  prvé čo mi prišlo pod ruku. Maslové nohavice a svetlo modrú košeľu. V zrkadle kúpeľne sa na mňa pozerala veľmi unavená tvár s unavenými očami. Pustil som z pravého kohútika studenú vodu, nabral som si za priehrštie a osviežil som si tvár, čo ma trochu prebudilo. Hrebeňom som sa chvíľu snažil o úpravu z noci uležaných, uhľovo čiernych vlasov na temene. Ešte na chvíľu som si pustil studenú vodu na ruky, podľa Freuda to pomáha zbaveniu sa negatívnej energie, a zišiel som po špičkách, o poschodie nižšie.

    V kuchyni som už videl Nina, ako vyberá z rúry čerstvé calzone, plnené paradajkovým pretlakom, bazalkou a rozmarínom, olivovým olejom a zmesou zeleniny. Jednu položil na môj tanier, jednu na svoj. Ešte sa z nej dymilo, keď vybral zo zásuvky vidličku a popichal ňou do preloženej pizze z tradičného chlebového Talianskeho cesta. Kilo múky,, 550 ml vody, 30 gramov droždia.

    Vôňa sa rozliala po miestnosti a nepodmienený reflex Pavlovho psa sa na mne naplno prejavil. Keď ku mne ten starec posunul tanier, sadajúc si k stolu, podal mi ešte misku s namiešaným olivovým olejom, cesnakom a zmesou bylín. Keď som sa natiahol za príbormi, pozrel sa na mňa. V jeho veľavravnom pohľade som videl úžasnú oddanosť Bohu a zároveň istú výčitku. A tak som nasledoval jeho príklad a spolu sme sa pomodlili za nový deň a poďakovali sme sa za dary, ktoré môžeme požiť.

    Po raňajkách sme si dali pohár rodinného červeného Chianti. Pred odchodom som ešte pobozkal svoju tehotnú ženu na čelo, a vydali sme sa na cestu. Nehovorili sme veľa, takmer medzi nami nepadlo slovo. Po piatich minútach cesty sme prišli na miesto. Námestie v Palerme. Mohlo byť sedem hodín. Na námestí som videl prvých ľudí, väčšinou pekárov, odchádzajúcich z nočnej šichty a majiteľov holičstva, mesiarstva či krajčírstva, otvárajúc svoje obchodíky, pre prvých ranných zákazníkov.

    Každému sme sa samozrejme pekne pozdravili. Prišli sme k dverám kaviarne. Nino vybral z tašky na plece kľúče a otvoril primitívnu zámku. V našom mestečku sa nekradlo. Každý vedel, že mohol svoj obchod nechať kľudne aj otvorený, a nič by sa nestalo. Ale konvencie sú konvencie. Hneď pri vchode položil Nino svoju tašku na stôl a začal skladať stoličky z malých okrúhlych stolíkov, tak som nesledoval jeho príklad. Prešli sme k pultu, kde si vitálny starec umyl ruky. A spolu sme išli do zadného skladu.

    "Pamätaj. Káva je ako drevo. Obsahuje 99% celulózy. Zvyšok sú nositelia chutí, teda oleje a silice. Preto s kávou zaobchádzame ako s drevom. Absolútna tma", pre demonštráciu zavrel dvere a zhasol svetlo. Nič som nevidel. A zároveň som si uvedomil silnú vôňu. "a minimálna vlhkosť." ukázal na odsávanie v dvoch kútoch skladu. "Takže keď chceš nejakému konkurentovi pokaziť kávu, stačí keď mu pokazíš odsávanie" povedal a šibalsky sa usmial. Nemohol som si odpustiť otázku.
    "A kto vlastne prišiel na všetky tie povzbudivé účinky kávy?", na toto som bol fakt zvedavý.
    "Jeden pastier v Etiópii. Pásol ovce keď spozoroval, že žerú nejaké červené plody. Potom si všimol, že sú ovce nejaké živšie ako zvyčajne. A tak začali používať kávu v Afrických kmeňoch ako podpornú látku. Smoazrejme nevedeli hneď ako ju pripraviť, prešla dlhým vývinom. Na úplnom začiatku ju celú žuvali, aj s červenou šupkou."
    "Žartuješ, však?"
    "Nie", povedal s kamennou tvárou a mne zmizol úsmev z tváre.

    "Vieš niečo o kávovníku ako takom?", spýtal sa ma.
    "Ani nie, ak mám pravdu povedať.", niečo som vedel ale radšej som sa nechal poučiť.
    "Kávovník nechajú dorastať do výšky chlapa, čiže približne do dvoch metrov. Počas rastu ju strihajú, jednak kvôli výške a jednak kvôli hustote. Káva sa zberá dva krát za rok, na jar a na jeseň. Biele kvety dozrievajú na červené plody. Červené plody sa ručne zberajú. Z nich sa rôznymi metódami vyberie zelená kôstka, odstráni sa z nej tenká šupka, a to čo zostane sú dve zelené polky, ktoré vyvážajú do celého sveta, najmä do Haburgu.", nadýchol sa a pokračoval. "Z tade ju kupujú obchodníci po celom svete. Káva sa praží v pražiarňach. Účel praženia je zbaviť kávu vody a predĺžiť jej trvanlivosť, olej predsa nezískaš z niečoho mokrého! Pri pražení je najdôležitejšie kávu neprepražiť. Oleje a silice v nej by mohli zhorknúť, káva sa stáva doslova smradľavou a chutí po spálenine. A z pražiarne kávu rozvážajú k nám.", a ukázal na dve vrecia s kávou. Jeden s nápisom Arabica, druhá Robusta.
    "A ktorú, z týchto dvoch druhov používame na mletie?", spýtal som sa.
    "No, obe. Káva sa ešte musí miešať.", povedal v šibalskom úsmeve.
    "Miešať?", nikdy som nepočul o miešaní kávy.
    "Áno. Poznáme dva základné druhy kávy: Arabicu, my používame tú z Brazílie a Kolumbie a Robustu z Jamajky a Etiópie.", povedal a sledoval môj prekvapený výraz na tvári, "a chuť kávy sa odvíja od pomeru namiešania. Arabica, kvalitnejšia z tých dvoch, je základ.", povedal a pár hnedých kávových zŕn mi dal k nosu. Prešiel k druhému vrecu s nápisom Robusta. Vybral za hrsť zŕn a pokračoval, "Bez Robusty ale káva nieje kávou. Robusta našej kávovej zmesy dodá dostatok kofeínu, urobí kávu ľahšou ale silnejšou, a bez Robusty by sa na našej káve neutvorila hustá trvácna vrstva béžovej prirodzenej peny.", počkal kým som strávil všetky nové informácie. Po chvíľke pokračoval.
    "A preto miešame kávu. Dlhodobým sledovaním naši otcovia a starí otcovia zistili, že ideálny pomer je: tri diely Arabici k jednému dielu Robusty." Zo zadného vrecka nohavíc som si vybral ceruzku a zápisník a zapísal som si to. Nino sa na mňa pozrel, vytrhol zo zápisníka stranu s údajom, z vrecka vybral zápalky, stránku podpálil a venoval mi jeden z jeho jasných pohľadov. Pochopil som, nezapisovať si.

    Chytil nerezovú nádobku s vygravírovaným nápisom 100 g. "Nikdy nemiešaj a nemeľ naraz viac ako sto gramov kávy. Precíznosť pri pomeroch a miešaní je zvlášt dôležitá!" Zobral naberačku snápisom 1/4 a nabral tri naberačky z vreca Arabica a jednu z Robusty. Kávu nasypal do nádoby, spolu sme vyšli z miestnosti a prešli k mlynčeku, do ktorého nasypal hnedé kávové zrná.
    "Mletie je posledná, nemenej dôležitá úprava kávy do finálnej podoby pred varením. Preto je dôležité na ako jemno je káva namletá. Kávu vlastne meľú dva nože oproti ktorým ich tlačia dva lávové kamene.", spýtavo som sa naňho pozrel, pochopil moju otázku z očí a vysvetlil mi to. "Cez kávu zomletú na hrubo, prejde voda rýchlo, tlak vody je nízky, takže sa dôkladne nevylúhujú oleje a silice. Káva je teda je slabá, a má teda aj slabú vôňu a celkovo je riedka.", je zvláštne koľko som o káve nevedel. A ako si to môže taký starý človek tak dobre pamätať.
    "Káva pomletá na príliš jemno je zasa ako prepražená. Príliš jemné mletie spôsobí zvýšenie teploty, v dôslesku čoho chutí káva ako prepražená - zhorená."
Zapol mlynček a káva som zomlela.

    Premletú kávu zobral do kuchyne ku kávovaru. Odobral z nej asi polku a prešiel k sporákom, vybral panvicu a položil ju na pripravený plameň.
    "Tajomstvo vône našej kaviarne je v tomto triku.", kávu dal na panvicu a chvíľu zohrieval. Keď začala voňať, zobral panvicu a šiel k stolíkom. Netušil som čo robí. Z panvice sypal zohriatu kávu do všetkých krajov kaviarne. Keď to dorobil, žmurkol na mňa a ja som sa usmial.
    "A teraz k príprave kávy, ktorá je v pri tom všetkom rovnako dôoležitá ako všetko pred tým dokopy.", a to som si myslel, že príprava je len čerešňičkou na torte. "Darmo máš prvotriednu kávu, skvelo upraženú, dobre namletú, keď k nej postavíš čo sa nevyzná. Barista musí vedieť čo je káva, ako rastie, čo s nej chce získať a teda ako to má dosiahnuť."
    "A ako?", spýtal som sa.
    "Platí ptavidlo 90. Káva sa pripravuje pri tlaku vody 90 barov a teplote 90 stupňov. Voda môže pretekať cez kávu maximálne 25 sekúnd, za týchto podmienok. Zamyslel si sa niekedy, prečo máme stále akciu 1+1 na každú kávu?", pokrútil som hlavou. "U nás sa pripravuje káva iba cez dvojpáku. Nadávkuješ 14-16 gramov, podľa požiadavky zákazníka."
    "Prečo cez dvojpáku?", spýtal som sa.
    "A skade to mám vedieť? Proste je tá káva lepšia a je to zároveň tradícia.", povedal a usmial sa. "Konkrérne recepty na kávy nájdeš v trezore. Heslo je 080402."
    "Prečo práve tieto čísla?"
    "Snáď to raz pochopíš."

    Bez slova odišiel domov. Zvyšok dňa som už všetko namiesto neho robil ja. Nie vždy som všetko urobil na prvý krát, chce to prax. Zákazníci ale boli väčšinou spokojný. Keď som prišiel domov, čakali ma dve správy. Zrazu som pochopil čísla použité v hesle.

    Narodilo sa mi dieťa.
    Nino umrel.